Každý deň a každú hodinu registrujeme nové informácie o migračnej vlne v Európe. Vnímame ľudské tragédie, úmrtia aj tých najmenších, ale vidíme aj úsmevy tých, ktorí dosiahli svoj cieľ. Diskusia sa vyvíja u nás, ale aj v iných krajinách a chystajú sa dôležité rokovania predstaviteľov vlád na európskej úrovni.

 

Chcem dnes urobiť dlhšie vyhlásenie. Pretože vnímam túto krízu — a diskusiu okolo nej — ako veľmi vážnu. Nielen z hľadiska celoeurópskeho. Ale aj nášho, slovenského.

 

Najskôr začnem u nás na Slovensku. Pretože debatu, ktorú vedieme o migrantoch a utečencoch, vnímam ako dôležitý zápas o srdce a charakter Slovenska. Chcem pripomenúť, kedy, prečo a ako sa u nás stali utečenci aj našou domácou témou. Kým sa na jar tohto roka neobjavil návrh Európskej komisie, aby sa rozložil neúnosný nápor migrantov na juhu Európskej únie — dovtedy táto otázka nebola u nás vnútropolitickou témou. Kým sa neobjavilo slovo „kvóty, o utečencoch sa nehovorilo na rokovaniach vlády ani parlamentu. Ako akútny problém krajiny ich nevnímala ani väčšina našich občanov.

 
  

K nám na Slovensko sa utečenci a migranti nepýtali, k nám neprichádzali, ani cez nás neprechádzali ďalej. Ich utrpenie a smrť sa zdali vzdialené. Migranti a utečenci prúdili do Európy vo veľkých počtoch už dlhé mesiace, ale od nás na Slovensku nikto nič nechcel. Myslím, že je spravodlivé, aby sme si sami sebe pripomenuli, že utečenci a migranti sa stali takou témou ako dnes, až keď nás naši partneri v únii požiadali o pomoc.

 

Už vtedy, ale aj dodnes a stále považujem za najdôležitejšie rozlíšiť, ale aj pravdivo odlíšiť, čo nám na Slovensku prekážalo na návrhu prerozdeľovať utečencov podľa kvót. Či to bola forma, ktorú som vtedy aj ja označil za nešťastnú.

 

Alebo nám prekážala samotná predstava, že na 5-miliónovom Slovensku prichýlime niekoľko sto, alebo hoci aj niekoľko tisíc ľudí — mužov, žien a detí, ktorí preukázateľne utiekli do Európy pred vojnou, smrťou a násilím. Že niektorým z nich na Slovensku poskytneme bezpečie a pomôžeme im začať nový, znesiteľný a dôstojný život. Ako prejav základnej ľudskosti a solidarity.

 

 

Ani vtedy ani dnes nešlo o to, či naša ochota prijať v kritickej situácii niekoľko sto utečencov vyrieši všetky problémy spojené s aktuálnou migračnou vlnou v Európe. Alebo či takýto mechanizmus solidarity odvráti humanitárnu krízu v krajinách, z ktorých ľudia do Európy utekajú. Samozrejme, že nie.

 

Lenže podstata tejto otázky nikdy nestála a dodnes nestojí tak, či celoeurópske kvóty alebo v protiklade k tomu nejaké iné celoeurópske rozhodnutia. Otázka znie, ako nájsť rozumné riešenia, vrátane zdieľanej solidarity s utečencami a partnermi v Európe.

 

Politická a verejná diskusia u nás sa niekoľko mesiacov viedla a vedie aj o ďalších otázkach. Či si môžeme dovoliť prijať niekoľko sto alebo tisíc ohrozených ľudí, ak sami máme na Slovensku oblasti, kde je chudoba a kde nie je možnosť sa zamestnať. Prečo máme pomáhať iným ľuďom, keď nemáme vyriešené vlastné problémy.

 

Vždy a v každom čase budeme mať svoje vlastné problémy, ktoré budeme musieť riešiť. Ale to nesmie znamenať, že kvôli tomu sa uzavrieme a nebudeme ochotní pomáhať iným. Nehovorím o ekonomických migrantoch, ktorí by mali byť urýchlene vracaní do ich domovských bezpečných krajín. Hovorím o skutočných utečencoch, hovorím o ľuďoch, ktorých utrpenie si často ani nedokážeme predstaviť.

 

Hovorilo sa u nás v posledných mesiacoch aj o tom, či sme schopní a ochotní prijať na Slovensko niekoľko sto alebo niekoľko tisíc ohrozených ľudí, alebo či si v protiklade s tým zachováme bezpečnosť.

 

V takomto protiklade však otázka nestála a nestojí, lebo takýto počet ľudí utekajúcich pred vojnou a násilím, ktorých by sme u nás prichýlili, nemôže rozvrátiť našu vnútornú bezpečnosť. Pokiaľ som informovaný, neexistuje žiadny takýto oficiálny štátny dokument, analýzy alebo správy, ktoré by toto potvrdzovali. Mali sme už na Slovensku aj viac ako desaťtisíc žiadateľov o azyl, a dokázali sme to zvládnuť. Je pochopiteľne možné, že v takej veľkej migračnej vlne v Európe sú aj rizikové osoby. Nikto nás však nezbavuje práva a povinnosti žiadateľov o azyl preveriť. Prestaňme sa teda prosím strašiť.

 

Často sa tiež tvrdí, že prijatie niekoľko sto alebo niekoľko tisíc mužov, žien a detí aj z iných kultúr ohrozí alebo dokonca rozloží naše hodnoty a náš spôsob života. Som presvedčený, že našu krajinu nemôže ohroziť prijatie ľudí, ktorí by predstavovali niekoľko stotín percent našej populácie. Na Slovensku už dnes žije niekoľko tisíc ľudí z iných kultúr, ktorí k nám prišli v nedávnom čase. A dobre s nimi nažívame.

 

Myslím, že neobstojí ani argument, ktorý sa objavuje na sociálnych sieťach aj v iných diskusiách, že tí, ktorí na svoj útek vynaložili aj tisícky eur, teda zrejme doma netreli biedu — k nám do Európy prichádzajú len pre svoje väčšie osobné pohodlie.

 

Je pravda, že tí najchudobnejší a ohrození na živote napríklad v Sýrii nemajú zdroje na útek. Alebo odchádzajú do najbližších krajín ako sú Turecko, Libanon alebo Jordánsko. Ale položme si otázku: koľko ľudí u nás by nevynaložilo všetok svoj majetok, ak by im a ich rodinám hrozila smrť? A koľko rodičov by neposkytlo prostriedky aspoň na záchranu svojich detí. Urobil by to každý, kto by mal takúto možnosť.

 

Je tiež pravda, že v súčasnej vlne migrantov je okrem utečencov z vojnových zón aj dosť ekonomických migrantov, osobitne spomeniem z krajín Balkánu. Ale nie je pravda, že tvoria 95% všetkých. Takže tým nemôžeme zdôvodňovať odpoveď na otázku, či sme na Slovensku ochotní aktívne, iniciatívne aj solidárne prichýliť väčší počet ľudí s jasnou potrebou medzinárodnej ochrany.

 

Nakoniec spomeniem aj tvrdenia, veľmi časté, že riešením je odstrániť príčiny masovej migrácie do Európy v domovských krajinách migrantov. S tým súhlasia všetci. To ale nebola a nie je odpoveď na otázku, čo urobíme a ako pomôžeme utečencom, ktorí v Európe už sú. V nezvládnuteľných počtoch a nedôstojných podmienkach. A či sme ochotní časť z nich prichýliť, kým im situácia v ich krajinách, nedovolí sa do nich vrátiť.

 

Niekoľko mesiacov vedieme na Slovensku diskusiu, v ktorej bol predovšetkým na začiatku povzbudzovaný strach z neznámeho. A musíme v nej pokračovať. Nie kvôli kvótam, ktoré sú znovu témou. Ani nie iba kvôli solidarite medzi krajinami Európskej únie. V prvom rade kvôli ľudským bytostiam, ktoré potrebujú pomoc — a hneď za tým aj kvôli nám samým. Pre množstvo ľudí, ktorí k nám do Európy utekajú, je ich prijatie otázka života a smrti. Pre nás samých ide o srdce Slovenska. Ide o charakter Slovenska. Ide o to, akou krajinou chceme byť a čo sme ochotní pre to spraviť.

 

Zápas o náš vlastný charakter a srdce nášho Slovenska prehráme, ak nebudeme ako občania aj politici rozlišovať medzi strachom z neznámeho — a otvorenou nenávisťou, pohŕdaním ľudskými životmi, extrémizmom, xenofóbiou aj fašizmom. A pokiaľ tieto prejavy neznášanlivosti neodmietneme nahlas, kategoricky a jasne.

 

Prirodzený ľudský strach z neznámeho od extrémizmu a xenofóbie nedokážeme odlíšiť, ak pristúpime na hlavné heslá ich hlásateľov: o utečencoch ako o pravdepodobných teroristoch alebo ekonomických špekulantoch. Alebo o každom človeku inej farby pleti a z inej kultúry a každom moslimovi-utečencovi osobitne ako o netolerantnom jednotlivcovi. Toto nie je strach z neznámeho, to už sú heslá xenofóbie a extrémizmu. A ak sa ostatní prispôsobíme a budeme mlčať alebo odvracať zrak, potom potichu tolerujeme heslá o bielom Slovensku.

 

Chcem sa poďakovať a vysloviť uznanie všetkým občanom, ktorí v uplynulých mesiacoch a dňoch namiesto „my na Slovensku nemôžeme“ povedali „aj my na Slovensku pomôžeme“. Spontánne, z vlastného rozhodnutia a bez politickej podpory.

 

Vďaka za to patrí komunitám kresťanov, ale nielen im. Mnohým jednotlivcom, rodinám aj organizáciám, ktorí sa prihlásili o možnosť poskytnúť pomoc: prijať na Slovensku nešťastných ľudí na úteku. A ja pevne verím, že túto možnosť dostanú.

 

Vďaka patrí mnohým zodpovedným žurnalistom, ktorí prispievali a prispievajú k informovanosti ľudí.

 

Vďaka patrí stovkám občanov Slovenska, a možno sú ich už aj tisíce, ktorí v posledných dňoch poskytli osobnú humanitárnu pomoc utečencom v susednom Rakúsku a Maďarsku z vlastných zdrojov, na vlastných autách, ako súkromné osoby.

 

Vďaka patrí všetkým ľuďom Slovenska, ktorí už pomohli a sú pripravení pomôcť. A vďaka aj všetkým dobrým ľuďom, ktorí sa ozývajú v našej domácej diskusii, pretože v nej ide skutočne aj o srdce a charakter. Ide o náš základný ľudský súcit.

 

V týchto dňoch a v týchto hodinách dokazujú, že slová ako dobro, súcit, porozumenie sú trvalou hodnotou ľudí na Slovensku.

 

V najbližších hodinách, dňoch a týždňoch budú vážne rokovania na európskej úrovni, kde sa Európa musí zhodnúť, čo robiť ďalej. Týmto rokovaniam predchádzala iniciatíva nemeckej kancelárky pani Merkelovej a francúzskeho prezidenta pána Hollanda. Máme aj deklaráciu krajín V4, máme pozíciu Slovenska, ktorú prijala naša vláda.

 

Vidím v týchto dokumentoch zhodu na viacerých riešeniach, aké by mala Európa urobiť vo vnútri aj za svojimi hranicami. Zhoda je na potrebe zoznamu bezpečných krajín a jednoduchších procedúrach, ako rozlišovať utečencov a ekonomických migrantov z bezpečných krajín, a tých rýchlejšie vracať domov. Zhoda je aj v tom, že boj proti prevádzačom musí byť účinnejší. Administratívna a technická pomoc južným krajinám Európy rýchla a výrazná. Rovnako pomoc a podpora krajín s veľkým počtom utečencov na hraniciach Európy. Alebo aby sme presunuli azylové konania už do krajín, odkiaľ utečenci najviac prichádzajú, pokiaľ je to tam možné.

 

Považoval by som za veľmi nešťastné, ak by celú túto agendu, všetky tieto otázky na celoeurópskej úrovni prekryla jedna-jediná téma pod nešťastným názvom prerozdeľovacie kvóty.

 

Aby som bol správne pochopený: považoval by som to za nešťastné rovnako pre celú Európu ako pre strednú Európu. Európa potrebuje dohodu. A ani Európa ako celok, ani stredná Európa osobitne, vrátane Slovenska, nepotrebuje oživovať delenie na staré a nové členské štáty.

 

Myslím, že by nemalo ísť o prestíž, akým slovom veci nazveme; alebo akým spôsobom budú môcť lídri dosiahnutý výsledok predstaviť občanom vlastných krajín.

 

Som si istý, že lídri Európy rozumejú, že prijatie niekoľkých tisícov utečencov krajinami strednej Európy, vrátane Slovenska, nepredstavuje rozhodujúci ani prelomový príspevok pre odľahčenie momentálnej situácie v južných krajinách. Iste si rovnako ako my uvedomujú, že takéto solidárne rozdelenie by bolo spojené aj s niektorými nevyjasnenými otázkami, ktoré treba vyjasniť, vrátane udržateľnosti azylantov v jednotlivých krajinách.

 

Považujem ale za neudržateľné, aby sme z našej strany neboli pripravení a schopní porozumieť našim partnerom, ktorí dnes apelujú na európsku solidaritu všetkých krajín Únie spoločne. Alebo že by sme ju neprejavili výraznejším spôsobom ako dosiaľ.

 

Želal by som si, aby sme zišli z kratšej cesty vyhrážok o konci solidarity pri európskych fondoch za ne-solidaritu s utečencami. Želal by som si tiež, aby sa rovnako utíšili aj vzájomné obviňovania, kto spôsobil túto migračnú vlnu do Európy a kto ako prispel k rozvratu pomerom v krajinách, odkiaľ k nám ľudia utekajú do bezpečia. Zíďme z tejto kratšej cesty, ktorá nevedie k ničomu dobrému, aby sme dokázali prejsť ešte dlhú cestu, ktorá je v tejto aktuálnej kríze pred nami.

 

Znovu opakujem: Európa dnes potrebuje dohodu a solidaritu. Nikto, kto má srdce, sa nechce prizerať toľkému ľudskému nešťastiu, utrpeniu a umieraniu. Európe ako celku, ani strednej Európe osobitne nepomôže oživovať delenie na staré a nové členské štáty. Na štáty západné a východné.

 

Dohoda je dnes v záujme všetkých. A je samozrejme v záujme aj Slovenska a v záujme našej dlhodobej správnej strategickej pozície byť súčasťou jadra Európskej únie. To nemôže platiť len vo vybraných otázkach, a v čase kríz to musí platiť osobitne.

 

Želám si, dúfam a verím, že takúto dohodu v Európe dosiahneme. A že Slovensko si zachová svoju tvár. Tvár sebavedomej krajiny s ľuďmi s otvoreným srdcom. Krajiny, ktorá vie nielen prijímať, ale aj dávať.

 

Zdroj: https://www.prezident.sk/article/vyhlasenie-prezidenta-kisku-k-teme-utecencov (07.09.2015), uverejené so súhlasom Tlačového odboru Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky